JUDIKATÚRA: Zmena programu schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov a zodpovednosť správcu bytového domu
Keďže správca bytového domu nemá normatívne ustanovenú povinnosť nepripustiť na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov zmenu programu, nemožno v prípade odsúhlasenia zmeny programu schôdze voči nemu vyvodzovať administratívnu zodpovednosť za porušenie povinnosti.
Právna veta
Keďže správca bytového domu vykonávajúci jeho správu na podklade zmluvy o výkone správy nemá výslovne normatívne ustanovenú povinnosť nepripustiť na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov zmenu programu schôdze navrhnutú a odhlasovanú vlastníkmi, nemožno v prípade takejto zmeny programu schôdze voči nemu vyvodzovať administratívnu zodpovednosť za porušenie povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa spočívajúce v nezabezpečení poskytovania služieb spôsobom umožňujúcim ich riadne použitie.
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 1Stk/9/2024
Skutkový stav
Slovenská obchodná inšpekcia (SOI) vykonala v rokoch 2019 a 2020 u žalobcu (správcu bytov Jaroslava Nociarová, SBH, s.r.o.) kontrolu zameranú na dodržiavanie zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o vlastníctve bytov. Na základe kontroly vydal inšpektorát v decembri 2020 rozhodnutie, ktorým uložil správcovi pokutu 400 eur za dve porušenia povinností:
Porušenie I: Správca v pozvánke na schôdzu vlastníkov (konanú 15. 11. 2019) neuviedol v programe konkrétnu otázku, o ktorej sa nakoniec hlasovalo a ktorá bola schválená – išlo o oprávnenie správcu uhrádzať faktúry z fondu opráv do výšky 2 000 eur v prípade havárie bez súhlasu vlastníkov. Podľa SOI išlo o zmenu programu, o ktorej mali byť vopred informovaní všetci vlastníci.
Porušenie II: Nedodržanie 7-dňovej lehoty na zverejnenie zápisnice zo schôdze konanej v apríli 2019 spôsobom obvyklým v dome.
Žalobca podal proti pokute odvolanie. Ústredný inšpektorát SOI v marci 2022 prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že: zrušil porušenie II, pretože inšpektorát pri jeho stíhaní nedodržal subjektívnu lehotu (preklúziu) a potvrdil porušenie I a uložil správcovi pokutu vo výške 300 eur. SOI argumentovala, že program schôdze sa nemôže meniť „za pochodu“, pretože to zhoršuje postavenie neprítomných vlastníkov, ktorí nemohli o takejto dôležitej finančnej otázke vopred vedieť.
Správca podal proti rozhodnutiu SOI žalobu. Argumentoval, že zákon nezakazuje zmenu programu priamo na schôdzi a že táto otázka vyplynula z diskusie prítomných vlastníkov.
Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom z februára 2024 rozhodnutie SOI zrušil. Súd dospel k záveru, že zákon o vlastníctve bytov neukladá správcovi povinnosť uviesť v pozvánke úplne všetky konkrétne otázky, o ktorých sa bude hlasovať. Vlastníci majú právo rozhodovať aj o otázkach, ktoré vyplynú z diskusie, a správca nemôže byť sankcionovaný za to, že vlastníci využívajú svoje vlastnícke právo. Zákony správcovi nedávajú právomoc zakázať vlastníkom na schôdzi zmeniť alebo doplniť program.
SOI (žalovaný) s rozsudkom správneho súdu nesúhlasila a podala proti nemu kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd. SOI naďalej trvala na tom, že vlastníci musia byť o otázkach hlasovania informovaní vopred, aby sa mohli rozhodnúť, či sa schôdze zúčastnia alebo niekoho splnomocnia.
Z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR
Predmetom správneho súdneho prieskumu v súdenej veci bolo rozhodnutie o uložení sankcie vydané žalovaným ako orgánom dozoru vo veciach ochrany spotrebiteľa, ktorým bola žalobcovi ako správcovi uložená peňažná pokuta za porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa spočívajúca v porušení povinnosti poskytovať služby spôsobom umožňujúcim ich riadne použitie. Uvedené porušenie malo spočívať v tom, že „správca neoznámil vlastníkom bytov a nebytových priestorov otázku programu schôdze, o ktorej sa na schôdzi dňa 15.11.2019 konalo, sedem dní vopred pred konaním schôdze, nakoľko táto otázka nebola súčasťou vyššie uvedeného programu, išlo o zmenu daného programu schôdze a správca mal zabezpečiť, aby boli o tejto zmene programu schôdze informovaní nielen vlastníci bytov a nebytových priestorov prítomní na schôdzi, ale všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome“. Otázkou, resp. bodom programu, o ktorý v danom prípade išlo, bolo oprávnenie správcu uhrádzať faktúry z fondu údržby a opráv do výšky 2000,- eur v prípade havarijnej situácie bez súhlasu vlastníkov, ktoré bolo následne hlasovaním schválené počtom hlasov ZA: 65, PROTI: 4, ZDRŽAL SA: 1.
Zjednodušene povedané žalovaný vo svojom rozhodnutí prezentoval záver, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania tým, že v programe schôdze neuviedol predmetný bod a keďže došlo k zmene programu schôdze, mali byť o tejto zmene informovaní nielen vlastníci prítomní na schôdzi, ale všetci vlastníci v dome.
Úvodom svojej argumentácie považuje kasačný súd za nevyhnutné zdôrazniť, že v súdenej veci sa prelínajú dva právne vzťahy, a to súkromnoprávny spojený s výkonom správy a verejnoprávny prejavujúci sa v rámci správneho trestania správcu. Správa domu na podklade zmluvy o výkone správy uzatvorenej medzi správcom a vlastníkmi sa pritom ako súkromnoprávny vzťah riadi axiómou vyplývajúcou z čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), v zmysle ktorej, čo nie je zakázané, to je dovolené. Práve uvedené má priamy dopad aj na úpravu schôdze vlastníkov bytov. Keďže totiž zákon č. 182/1993 Z. z. výslovne nezakazuje, aby počas konania schôdze vlastníkov bytov nebol zo strany vlastníkov program schôdze zmenený alebo doplnený, potom nemožno takýto postup označiť vo všeobecnosti za neprípustný. Naopak vyvodzovanie administratívnej zodpovednosti správcu v rámci správneho trestania je striktne limitované čl. 2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého môže žalovaný ako štátny orgán konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Z pohľadu štrasburskej judikatúry sa pod trestným obvinením upraveným v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozumie aj správny delikt [v širšom slova zmysle vymedzenom v § 194 SSP ako priestupok, (iný) správny delikt a sankcia za iné podobné protiprávne konanie] za splnenia troch tzv. Engelovských kritérií, z ktorých „rozhodujúcim“ je v zásade to tretie týkajúce sa druhu a stupňa závažnosti hroziacej sankcie. Prihliadanie na tzv. vady trestania vymedzené v § 195 SSP z tohto pohľadu preto predstavuje určitú procesnú skratku, v rámci ktorej po zistení, že sa jedná o vec správneho trestania už správny súd ani nemusí skúmať splnenie podmienok pre aplikáciu Dohovoru. Nepriamo cez rozhodnutia správnych súdov sú potom aj orgány verejnej správy viazané zohľadňovať pri svojom rozhodovaní v rámci správneho trestania skutočnosti vymedzené v § 195 SSP.
Z čl. 49 Ústavy a čl. 7 ods. 1 Dohovoru vyplývajú (okrem iného) dva ťažiskové princípy trestania, a to, že (i) len zákon (v písanej forme - nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, a (ii) zákaz extenzívneho výkladu noriem trestného práva v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z uvedeného potom vyplýva, že trestný čin, ako i správny delikt musia byť zadefinované zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa), pričom táto podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 476/2016 z 17.1.2018).
Aplikujúc uvedené východiská na súdenú vec je potrebné poukázať na skutkovú podstatu správneho deliktu, za spáchanie ktorého bol žalobca žalovaným sankcionovaný, resp. žalovaným aplikované ustanovenia § 24 ods. 1 a § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa a § 14a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa28) uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66400 eur; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166000 eur, ak odsek 6 neustanovuje inak. Podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný zabezpečiť predaj výrobkov a poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné použitie. Podľa § 14a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. termín, miesto a program schôdze vlastníkov alebo termín, miesto a otázky písomného hlasovania musia byť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome oznámené najneskôr sedem dní vopred. Oznámenie o schôdzi vlastníkov alebo oznámenie o písomnom hlasovaní musí byť v listinnej podobe doručené každému vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru v dome, ak zmluva o spoločenstve alebo zmluva o výkone správy neurčí iný spôsob doručenia. Oznámenie o schôdzi vlastníkov alebo písomnom hlasovaní musí byť doručené správcovi alebo predsedovi, ak sa ich rozhodovanie dotýka.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že skutková podstata správneho deliktu v oblasti ochrany spotrebiteľa v súdenej veci spočívala v porušení zákonnej povinnosti (§ 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa) zabezpečiť poskytovanie služieb spôsobom umožňujúcim ich riadne použitie [§ 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa]. Žalobca sa tohto správneho deliktu mal dopustiť tým, že ako správca porušil § 14a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., keďže zmluva o výkone správy podľa § 8a zákona č. 182/1993 Z. z. má povahu spotrebiteľskej zmluvy (viď uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. 1VCdo/5/2019 z 28.4.2021).
Vymedzenie skutku v rozhodnutí žalovaného však bolo nejasné, pretože v sebe spájalo dve samostatné, i keď na seba nadväzujúce konania správcu týkajúce sa (i) riadneho oznámenia programu schôdze vlastníkov a (ii) zmeny programu schôdze vlastníkov.
Právna úprava schôdze vlastníkov je obsiahnutá v § 14a zákona č. 182/1993 Z. z. Z § 14a ods. 1 a 2 zákona č. 182/1993 Z. z. vyplýva, že ak schôdzu vlastníkov zvoláva správca, termín, miesto a program schôdze vlastníkov musia byť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome oznámené najneskôr sedem dní vopred.
V súdenej veci si však žalobca ako správca povinnosť včas oznámiť vlastníkom program schôdze vlastníkov jednoznačne splnil, a to čo do času oznámenia, ako i obsahu. Zo zápisnice zo schôdze vlastníkov z 15.11.2019 totiž vyplýva, že správca následne viedol schôdzu vlastníkov v súlade s oznámeným programom.
Rozhodujúcim preto bolo posúdenie zodpovednosti správcu za zmenu programu schôdze vlastníkov, a to vo vzťahu k jej iniciácií. V zápisnici zo schôdze vlastníkov z 15.11.2019 je vo vzťahu k tejto zmene uvedené, že „navrhlo sa, že správca je oprávnený uhrádzať faktúry...“. Žalobca od počiatku argumentoval tým, že predmetnú zmenu programu navrhli vlastníci. Keďže žalovaný vo vzťahu k tejto otázke neprodukoval žiaden dôkaz a ani uvedené tvrdenie žalobcu nespochybnil, bolo potrebné vychádzať z toho, že zmenu programu schôdze vlastníkov nenavrhol žalobca ako správca, ale samotní vlastníci.
V zmysle § 14a ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. schôdzu vlastníkov vedie správca, ak vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome nerozhodli inak. Žalobca ako správca síce bol oprávnený viesť schôdzu vlastníkov, to ale súčasne neznamená, že bol voči vlastníkom v nejakom nadradenom alebo vrchnostenskom postavení, v rámci ktorého by mohol negovať ich rozhodovanie. Úlohou správcu pri vedení schôdze vlastníkov je predovšetkým dbať na nerušený a kultúrny priebeh schôdze, viesť ju v rámci dodržania jej programu a všetkých procedurálnych náležitosti s tým spojených (porovnaj VALACHOVIČ, Marek. § 14a [Spôsoby a náležitosti rozhodovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov a jeho súdny prieskum]. In: VALACHOVIČ, Marek, GRAUSOVÁ, Kristína, CIRÁK, Ján. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2023, s. 1173, marg. č. 11.) Inými slovami, žalobca ako správca nemal v rámci vedenia schôdze vlastníkov normatívne ustanovenú povinnosť a ani možnosť nepripustiť prípadnú zmenu programu schôdze navrhnutú a odsúhlasenú vlastníkmi. Žiadna takáto povinnosť správcu nie je totiž v § 14a, resp. inom ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. obsiahnutá a nemožno ju ani vyabstrahovať z povinnosti správcu vopred oznámiť program schôdze podľa § 14a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. Absurdnosť takejto predstavy je daná aj tým, že schôdza vlastníkov predstavuje základnú formu účasti vlastníkov na správe domu, pričom právo hlasovať na tejto schôdzi patrí len vlastníkom a nie aj správcovi. Nakoniec, ak by aj správca nerešpektoval pri vedení schôdze vôľu vlastníkov, títo by ho mohli v zmysle dôvetku uvedeného v § 14a ods. 3 zákona č. 182/ 1993 Z. z. vo vedení schôdze nahradiť inou osobou.
Možno preto skonštatovať, že ak by správca mal mať povinnosť (nejakým spôsobom) nepripustiť zmenu oznámeného programu schôdze vlastníkov navrhnutú a odsúhlasenú vlastníkmi, musela by byť takáto jeho právomoc v zákone explicitne ustanovená. Keďže zákon č. 182/1993 Z. z. výslovne neupravuje povinnosť správcu nepripustiť takúto zmenu programu schôdze vlastníkov, sankcionovanie správcu za uskutočnenie zmeny programu schôdze vlastníkov navrhnutej a odsúhlasenej vlastníkmi bolo nezákonné, pretože predstavovalo nielen extenzívny, ale aj celkom zjavne nesprávny výklad § 14a zákona č. 182/1993 Z. z., a to nielen vo vzťahu k povinnostiam správcu, ale i k skutočnostiam týkajúcim sa samotnej schôdze vlastníkov a jej priebehu. Inak povedané, zodpovednosť za zmenu programu schôdze vlastníkov v súdenej veci nesú tí, ktorí túto zmenu navrhli a hlasovaním odsúhlasili, t. j. samotní vlastníci. Otázka samotnej prípustnosti, či vhodnosti zmeny programu schôdze vlastníkov má primárne civilnoprocesný sporový charakter a jej posúdenie v konkrétnej veci patrí vo všeobecnosti civilnému súdu napr. v konaní podľa § 14a ods. 11 zákona č. 182/1993 Z. z.
Vo vzťahu k jednotlivým sťažnostným bodom kasačný súd konštatuje, že ich spoločným menovateľom bola argumentácia žalovaného o neprípustnosti zmeny programu v rámci prebiehajúcej schôdze vlastníkov, resp. o potrebe zohľadňovania zmeny programu schôdze vlastníkov vo vzťahu k právu vlastníkov zúčastniť sa tejto schôdze a hlasovaním realizovať svoj podiel na správe domu. Takáto argumentácia však bola v súdenej veci na účel posúdenia administratívnej zodpovednosti žalobcu ako správcu absolútne bez právneho významu, a preto ju kasačný súd ani nepovažoval za potrebné bližšie komentovať. Relevantnou totiž bola skutočnosť, že zo strany žalobcu ako správcu nebola vo vzťahu k zmene programu schôdze vlastníkov porušená žiadna normatívne uložená povinnosť.
Kasačný súd sa preto vo vyššie uvedenom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci správnym súdom, ktorý v napadnutom rozsudku síce inými slovami, ale právne správne posúdil vec. Rozhodnutie žalovaného bolo totiž vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalobca ako správca vo vzťahu k zvolaniu a priebehu schôdze vlastníkov konanej dňa 15.11.2019 neporušil žiadnu povinnosť na úseku ochrany spotrebiteľa. Kasačný súd zároveň nezistil ani žalovaným namietanú vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že nebol naplnený dôvod kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť žalovaného ako sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 33. Relevantné závery kasačného súdu možno zhrnúť do nasledujúcej právnej vety: Keďže správca nemá výslovne normatívne ustanovenú povinnosť nepripustiť na schôdzi vlastníkov zmenu programu schôdze navrhnutú a odhlasovanú vlastníkmi, nemožno v prípade takejto zmeny programu schôdze voči nemu vyvodzovať administratívnu zodpovednosť za porušenie povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa spočívajúce v nezabezpečení poskytovania služieb spôsobom umožňujúcim ich riadne použitie.
- Log in to post comments